Zvykli sme si na extrémne násilie a mŕtve telá. Obávam sa, že sme až cynickí, hovorí riaditeľka Jedného sveta
Téma izraelsko-palestínskeho konfliktu mala tendenciu byť vo filme tabuizovaná, no v súčasnosti ju čoraz viac vidno na plátnach medzinárodných festivalov, hovorí riaditeľka festivalu Jeden svet Eva Križková. Súčasná dokumentárna tvorba je podľa nej veľmi rôznorodá a odvážna, otvára aj témy, o ktorých sa dlho nehovorilo.
Ako hovorí, pri výbere filmov do programu si neraz v tíme aj poplačú. „Počas celého roka vidím ľudí po celom svete, ktorí v extrémne náročných podmienkach budujú rodiny, vzdelávajú sa, tvoria umenie a starajú sa o seba. Často neplačeme od smútku, ale od dojatia nad silou protagonistov a tým, ako dokážu prekonávať ťažké podmienky,“ vraví.
Ktoré krízy sú dnes najnaliehavejšie
Žijeme v čase, keď sa vojny, humanitárne katastrofy, klimatická kríza aj oslabovanie demokratických inštitúcií odohrávajú súčasne. Na otázku, ktoré krízy sa teraz ukazujú ako tie najnaliehavejšie, Križková odpovedá, že je to veľmi ťažká otázka, pretože krízy sú veľmi prepojené.
„Nedá sa hovoriť o jednej z nich bez toho, aby sme ju nevideli v širšom kontexte, pretože sa navzájom ovplyvňujú. Nemôžeme hovoriť o ekologickej kríze bez toho, aby sme sa nepozerali na vojnové konflikty vo svete – a naopak,“ uvádza.
Jeden svet je súčasťou oddelenia Globálneho vzdelávania organizácie Človek v ohrození. Jednou z jeho úloh je práve odkrývať pôvod, dôvody a súvislosti humanitárnych kríz, problémov a konfliktov vo svete. Festival sa snaží prehlbovať poznanie o tom, že jednotlivé problémy neexistujú vo svete vytrhnuté z kontextu, ale vždy majú presahy aj do ostatných rovín a oblastí.
Vzdialená kríza ako náš problém
Na otázku, v ktorom momente sa vzdialená kríza stáva aj naším problémom, Križková odpovedá, že sa na to dá pozerať humanisticky aj pragmaticky. „Z humanistického pohľadu – pokiaľ si chceme zachovať ľudskosť, nemôže nám byť jedno, keď sa kdekoľvek na svete pácha nespravodlivosť a siaha sa na základnú ľudskú dôstojnosť.“
Z pragmatického hľadiska podľa nej žijeme v ekonomicky aj inak globalizovanom svete, takže čokoľvek sa stane na druhom konci sveta, odrazí sa to v cenách benzínu, energií či dovezených potravín. Rovnako klimatická zmena, ale aj politické a vojenské konflikty sa prejavujú v migrácii a v spoločenských problémoch, ktoré potom kulminujú u nás v strednej Európe.
Sme otrlí, možno až cynickí
Zároveň na sociálnych sieťach vidíme dianie vo svete takmer neustále a z prvej ruky. Na otázku, či sme si na zlé správy začali zvykať, Križková hovorí: „Určite áno. Ako ľudstvo v rámci západnej civilizácie sme v mnohom otrlí a obávam sa, že až cynickí. Sme zvyknutí čítať o extrémnom násilí a vidieť reportážne zábery mŕtvych tiel či zranených ľudí takmer na dennom poriadku.“
Práve preto je podľa nej dôležité vysvetliť, že filmy, ktoré festival prináša, idú hlbšie pod povrch. „Nie sú to rýchle reportážne či faktografické žurnalistické obsahy. Kvalitnú žurnalistiku si veľmi vážim, no autorské celovečerné dokumentárne filmy prinášajú hlbší vhľad do reality.“
Dokumenty podľa nej pristupujú k realite cez príbehy individuálnych hrdinov. Na ploche viac ako hodiny až dvoch majú priestor nechať diváka vniknúť do reality, súvislostí a širšieho kontextu. Práve to dokáže vyvolať ľudskú empatiu oveľa silnejšie než rýchlo zostrihané a odosobnené zábery v správach.
Dokument ako škola empatie
Križková študovala filmovú vedu, a tak videla množstvo dokumentov už ďaleko v minulosti, nielen počas ôsmich rokov, čo pôsobí na Jednom svete. Ako prelomové pre ňu boli filmy Dušana Hanáka. Na vysokej škole pozerali celú československú dokumentárnu školu. „Toto obdobie ma formovalo na celý život a odtiaľ som zvyknutá pozerať sa na svet cez filter dokumentárneho pohľadu,“ hovorí.
Na otázku, či dokumentárny film dokáže zmeniť názor človeka, odpovedá, že názory ako také sa často preceňujú a zbytočne nás rozdeľujú. „Zakladáme si na tom, kto má aký názor, no je to len povrch vecí. To, čo dokumentárne filmy dokážu, je vyvolať empatiu – čo považujem za podstatne dôležitejšiu schopnosť a kvalitu.“
Je prirodzené, že nemôžeme mať všetci rovnaké názory, ale dôležité je podľa nej rešpektovať život a dôstojnosť druhého človeka, prijať rozmanitosť a postarať sa jeden o druhého. „V tom majú dokumentárne filmy dar. Nemajú ambíciu meniť názory ľudí na opačnom póle spektra, aby šli voliť inú politickú stranu,“ dodáva.
