Slovinský vizionár vytvoril z Pražského hradu chrám demokracie
Architekt Josip Plečnik premenil zanedbanú pamiatku na moderné sídlo republiky.
Keď v októbri 1918 vznikla Československá republika, nová demokracia stála pred nečakanou symbolickou výzvou. Jej sídlo – Pražský hrad – sa nachádzalo v neutešenom stave. Po posledných desaťročiach habsburskej vlády pôsobilo voľakedajšie mocenské centrum českých panovníkov zanedbane a opustene. Masaryk dokonca váhal, či si nemá dať vybudovať inú, modernú rezidenciu. Nakoniec sa rozhodol rešpektovať dlhú tradíciu a na Hrade zostať, hľadal však architekta, ktorý by dokázal z pôvodne stredovekého areálu vytvoriť sídlo modernej demokratickej republiky.
Našiel ho v rešpektovanom Slovincovi Josipovi Plečnikovi (1872 – 1957), považovanom za jedného najvýznamnejších slovanských architektov. Jeho koncept sa opieral o hlbokú symboliku a pretváranie antických motívov, čím sa jeho tvorba stala jedným z vrcholov moderného klasicizmu. Veril, že architektúra musí mať politický a duchovný rozmer – Hrad nemal občanov ohromovať mocou, ale pozývať ich dnu.
V rovnakom období sa v Československu presadzoval funkcionalizmus, ktorý rozvíjala mladšia generácia tvorcov. Hoci sa Plečnik voči tomuto smeru ostro vyhraňoval, pre českých funkcionalistov zostával nespochybniteľnou autoritou. Uznávali ho pre morálnu integritu, precíznosť a dokonalé zvládnutie remesla.
Kto bol Josip Plečnik?
Narodil sa v roku 1872 v robotníckej štvrti Ľubľany. Jeho otec bol stolár, ktorý od syna očakával, že preberie rodinné remeslo. Táto raná skúsenosť s drevom a fyzickou prácou v ňom zanechala úctu k remeselnej dokonalosti. V klasickom gymnáziu sa trápil, ožil až na priemyselnej škole v Grazi, odkiaľ jeho kroky smerovali do Viedne.
Vo Viedni sa dostal do ateliéru legendárneho Otta Wagnera. Kým jeho rovesníci smerovali k racionálnemu a funkčnému dizajnu, Plečnik ako hlboko veriaci katolík hľadal v architektúre duchovný rozmer a prepojenie s antickými koreňmi. Rozhodujúci vplyv mala študijná cesta po Taliansku a Francúzsku. Fascinovaný rímskou architektúrou, etruským umením a stredomorskými záhradami si sformuloval vlastný, autonómny štýl.
Vo Viedni zanechal prelomové diela. Zacherlov palác (1903 – 1905) je považovaný za jednu z prvých moderných obchodných a obytných budov v Európe. Kostol svätého Ducha (1910 – 1913) v štvrti Ottakring bol jedným z prvých, kde radikálne pracoval s monolitickým pohľadovým železobetónom.
Hoci sa vo Viedni etabloval, v roku 1911 sa ocitol na rázcestí. Po odchode Otta Wagnera do dôchodku bol prirodzeným kandidátom na jeho miesto, no jeho vymenovanie zablokoval arcivojvoda František Ferdinand d’Este. Sklamaný prijal ponuku českého priateľa Jana Kotěru a v roku 1911 odišiel do Prahy ako profesor na UMPRUM.
Nasledujúcich takmer desať rokov prežil v Prahe asketicky. Žil v malom byte, bez rodiny, oddaný študentom a prednáškam. Vychoval generáciu českých architektov, ktorí ho uctievali.
Menovanie architektom Pražského hradu
Vznik Československa v októbri 1918 zastihol Plečnika uprostred pedagogickej práce. Keď v roku 1919 prebehla neúspešná súťaž na rekonštrukciu južných hradných záhrad, bol oslovený práve Plečnik. Pred samotným Hradom si prezident jeho prácu otestoval pri úprave interiérov a parku v Lánoch, čo naňho urobilo veľký dojem.
Keď na jeseň 1920 dostal Plečnik prvú ponuku na prestavbu celého hradného areálu, váhal, pretože plánoval návrat do Slovinska a obával sa politických intríg. Nasledovalo presviedčanie zo strany Masaryka a jeho dcéry Alice. Nakoniec v novembri 1920 prijal menovanie za architekta Pražského hradu, pričom svojej funkcie sa fakticky ujal na jar 1921.
Prvé a tretie nádvorie – vlajkové stožiare a žulový obelisk
Prechádzka hradným areálom je príležitosťou kráčať po stopách tohto tvorcu. Exkurziu je najlepšie začať pri hlavnom vstupe z Hradčanského námestia na prvom, tzv. čestnom nádvorí. Plečnik navrhol jeho dláždenú podobu, no dominantou sa stali dva mohutné vlajkové stožiare. Vyhotovené boli z kmeňov storočných moravských smrekovcov, opracovaných do kónického tvaru a napustených olejom. Stožiare sú ukotvené v bronzových pätkách na žulových podstavcoch a ukončené bronzovými ihlami.
