Stačilo mu pár tisíc a YouTube. Mladý Radek si namiesto platenia nájmu postavil dom
V šestnástich rokoch si Radek Pospíšil postavil vlastný tiny house. Začalo sa to ako chlapčenský sen.
„S kamarátmi sme stavali bunkre v lese. V zime nám tam však bolo chladno, takže som dlho sníval o tom, že raz postavím domček, kde sa budeme môcť stretávať v akomkoľvek počasí,“ hovorí dnes dvadsaťtriročný Radek.
Svoj sen si splnil. Z introvertného kutila sa v priebehu pár rokov stal človek, o ktorého domčeky majú záujem tisíce ľudí.
Uvedomil si, že situácia mladých ľudí na trhu s bývaním sa v nadchádzajúcich rokoch len tak nezlepší. Nechcel peniaze od rodičov na štart dospelého života premrhať platením nájmu.
„Vedel som, že mi rodičia ušetrili nejakých štyristotisíc alebo päťstotisíc korún,“ rozpráva Radek, čo je v prepočte približne 16-tisíc až 20-tisíc eur.
„Premýšľal som, ako s takou sumou rozumne naložiť. Potom som na Instagrame narazil na fenomén tiny housov, malých domčekov, ktoré v tom čase boli v Česku asi tri alebo štyri. Napadlo mi, že by som mohol postaviť niečo podobné a navyše napríklad ešte na podvozku s kolesami tak, aby sa celý dom dal previezť,“ opisuje Radek plán, ktorý predstavil svojim rodičom. „Našim sa to páčilo, peniaze mi uvoľnili, a tak nejako to celé vzniklo.“
V stavebníctve sa pohyboval odmalička. „Vždy som bol skôr ten, kto niekam viezol fúrik s pieskom, vysával v stolárstve a podobne,“ priznáva Radek.
„Stavba ako taká ma vždy fascinovala. Skutočnosť, že človek prinesie pár dosiek a vytvorí z nich kuchyňu. To, že niekto vezme drevo a spraví z neho terasu,“ približuje s tým, že do svojich šestnástich sa do žiadneho veľkého projektu nehrnul.
„Boli časy, keď som vyložene neznášal pomáhať otcovi s čímkoľvek. Chcel som jazdiť na skate, nie makať každú sobotu na stavbe,“ smeje sa Radek.
„Išiel som do toho s tým, že toho veľa neviem. A že čo nepoznám, to sa naučím. Veľa som pozeral rôzne kutilské videá na YouTube. Tam toho človek nájde naozaj veľa. Zároveň však prišli chvíle, na ktoré nestačil ani internet,“ priznáva.
„A tak som išiel za otcom. Nie však s tým, aby to spravil za mňa, ale aby mi ukázal, ako na to. Chcel som, aby každá jedna skrutka, ktorá je tam priskrutkovaná, každá doska alebo dlaždica bola nakoniec moja práca.“
„Každý deň som niečo pokazil, zle odrezal dosku, niečo nesprávne odmeral. Musel som to potom robiť znova, zničil som pri tom množstvo materiálu. Najhoršie boli asi obklady v kúpeľni. Všetko som nalepil, aby som takmer na konci zistil, že mi to asi o centimeter nevychádza. Celé som to musel olúpať, zoškrabať lepidlo a začať od začiatku,“ rozpráva.
„Boli chvíle, keď som si hovoril, že by som to celé najradšej zapálil a išiel za kamarátmi niekam na ihrisko. Lenže vedel som, že to urobiť nemôžem. Mal som v tom všetky peniaze od rodičov, takže skrátka nebola iná cesta, než to dokončiť.“
„Naučil som sa tak viac než len stavať. Predtým som mával problémy s doťahovaním vecí do konca. Vždy som sa pre niečo nadchol a potom som pomerne rýchlo vychladol. Tu cúvnuť nešlo. A to mi veľmi pomohlo,“ myslí si Radek, ktorý stavbou domčeka strávil dokopy tri roky.
Videá, ktoré počas stavby začal tvoriť a publikovať, prilákali na jeho Instagram viac než 70-tisíc followerov.
„V škole som bol ten žiak, ktorý si radšej, ako hovoriť pred triedou, vypýtal rovno päťku. Nikdy som nechcel byť influencer, len som raz dal fotky a príbeh svojho domčeka do skupiny na Facebooku a už to išlo. Z príspevku sa stal najpopulárnejší post v skupine, sledovatelia sa len hrnuli,“ opisuje Radek.
„Bol som prekvapený, že toto vôbec niekoho zaujíma. Keď vyrastáte na dedine, kde sa cez víkendy bežne niečo kutí a stavia, príde vám to normálne.“
„Nikdy som si veľmi neveril. Žil som v tom, že človek musí mať nejaké predpoklady alebo talent, aby mohol niečo také vôbec robiť. Keď som začal natáčať videá, nerád som počúval svoj hlas. Čím viac ich však bolo, tým viac som si na to zvykol. A naraz som si vďaka tomu uvedomil, že človek môže robiť čokoľvek, čo chce, ale musí tam byť usilovnosť a odhodlanie prekonávať sa a zlepšovať,“ uzatvára.
