Premiér letel na Dušičky k Jadranu, Slováci cestovali do Poľska
Na Dušičky, keď národ slovenský zapaľoval kahance a spomínal na mŕtvych, náš premiér Robert Fico letel z Bratislavy do Splitu súkromným lietadlom Pilatus PC-12. Zrejme išiel spomínať aj on – na to, ako kedysi sľuboval sociálny štát, no „jeho“ lietadlo nabralo celkom iný kurz, tentoraz smer Chorvátsko.
Prečo vlastne na Dušičky k moru? Možno chcel vidieť, ako vyzerá skutočné dno, to hospodárske doma už úspešne prerazil. A zatiaľ čo si v oblakoch usrkával šampanské a premýšľal, či je lepšie položiť veniec na jadranskú pláž, alebo na vlastnú politickú morálku, dolu sa odohrávala pragmatickejšia púť.
Slováci pred Dušičkami tiež cestujú. Ich súkromné tryskáče majú pohon na LPG a hrdzavé blatníky. Zatiaľ čo sa krajina rúti do priepasti s gráciou samovraha, priemerný Slovák hľadá spásu v poľskom supermarkete.
Premiér odletí k Jadranu, a zatiaľ v Krosne alebo Novom Targu Slováci s rodinným striebrom natlačeným v peňaženkách v podobe gastrolístkov a stoeurových pôžičiek tiahnu na sever. Hranica s Poľskom sa stala kultúrnym a ekonomickým horizontom. Na parkoviskách pred Biedronkou sa odohráva slovenské divadlo.
Bravčové polovičky, kuracie chrbty, krabicové mlieko a syry, lacné pracie prášky, zemiaky, niekdajší symbol slovenskej kuchyne, ktorý dnes tiež dovážame z Poľska, lebo naša slovenská pôda už rodí len dlhy a bilbordy s premiérovou tvárou, a plastové vence a parafínové sviečky – aj prejav úcty k predkom už musíme podrobiť prísnej „optimalizácii nákladov“.
Cesty boli plné starých áut, všetci kamsi cestovali, v kufroch si viezli poľské kahance z tenkého plastu, malé, krehké oltáre chudobných, ktoré mali na hroboch predkov predstierať blahobyt.
