V stolnotenisovej tretej lige došlo k nevšednému okamihu, keď otec, gréckokatolícky kňaz Vladimír Mikluš Sekera, nastúpil na zápas spoločne so svojimi tromi synmi. Odmalička ho ťahalo do chrámu, kde sa s babkou zúčastňovali na liturgiách. Táto detská inšpirácia mu dala možnosť získať vášeň pre duchovný život aj pre šport.
„Od mala som chodil do chrámu s mojou babkou, bola to pre mňa veľká radosť,“ opisuje Mikluš. „Na gymnáziu ma volali Ježiško, pretože som pravidelne miništroval pri svätých omšiach. Raz, počas futbalového zápasu, som sa musel vzdať bránky, lebo som nemohol chýbať na liturgii, a keď sme dostali gól, spoluhráči na mňa hromžili,“ spomína s úsmevom na perách. Toto spojenie medzi duchovnom a športom je pre neho prirodzené.
Samko, mladý autista z Košíc, tiež prežil nezabudnuteľný zážitok. Po 17 rokoch splnil svoj sen a navštívil legoland, čo mu prinieslo veľkú radosť. Jeho rodičia s ním zdieľali túto výnimočnú chvíľu, pričom on s nadšením rozpráva o svojich víťazstvách z špeciálnych olympiád a o tom, aké to je stáť na pódiu.
Samkov otec, Pavol Dečo, nám ukazuje, aké náročné je vychovávať dospelé dieťa s autizmom, pričom zdôrazňuje, že aj cez prekážky je to nádherné dobrodružstvo. „Je dôležité, aby sme sa naučili prijímať a rozumieť deťom so zvláštnosťami,“ hovorí.
Návrat k stolnému tenisu, ktorý Mikluš a jeho synovia zažívajú, môže byť symbolom skutočného súdržného rodinného ducha. Ich spoločné zápasy nie sú len športovým podujatím, ale aj dôkazom lásky a podpory, čo v dnešnej dobe nadobúda zvýšený význam. Tak sa rodina stáva jednotným tímom na ihrisku aj v živote.
Tieto príbehy nás vyzývajú zamyslieť sa nad tým, aké je dôležité hodnotiť rodinné puto a tradície, a to nielen počas sviatkov, ale aj v bežnom živote. Spolupráca a vzájomná podpora sú kľúčom k šťastnému a vyváženému životu. Príklady z Miklušovej a Samkovej rodiny sú perfektne ilustrované tým, ako prekonávajú prekážky a nachádzajú radosť vo vzájomnej podpore a aktivite.
