Politický cirkus: Kde sú hranice zodpovednosti?
Máme tu úvod do absurdity, kde sa machiavellistická politika zmiešava s bizarne teoretickými pohľadmi na vedu. Splnomocnenec vlády Peter Kotlár, hrajúci sa na vedca so svojím mikroskopom, sa opäť ukazuje na tlačovej konferencii, aby nám povedal, ako to vlastne je. Počuli ste o tajomných vedcoch, ktorí nesúhlasia s analýzami vakcín? A, samozrejme, polícia už rozbieha trestné stíhanie – konečne si zaslúžime nejakú zábavu, nie? Každý, kto sa usiluje prísť na to, aké nebezpečné sú jeho výrokové extempore, už dávno stratil nádej.
Ironické zhodnotenie situácie
V politike sa neustále tlačia na dno logiky – vzájomne sa prepletajú nevhodne prezentované názory a predstavy o realite. A ak sa niekto odváži opýtať, či to, čo povedal Kotlár, ohrozuje životy, dostáva odpoveď zlúčenú s opovrhnutím. Ak by sme totiž mali sledovať jasnú linku medzi výrokom a jeho následkami, ocitli by sme sa v bludnom kruhu pokrytectva, kde sa racionálne uvažovanie ponecháva na samostatnú kategóriu.
Neviditeľné následky a možnú krízu
Ako sa ukazuje, zaslepenosť politikov zakrýva skutočné nebezpečenstvo ich slov. Každý, kto prechádza nemocnicami a vidí, čo sa deje v čase chrípky a covidu, môže len žasnúť nad ich neochotu prevziať zodpovednosť. Tlačové konferencie sa preto stávajú absurdným divadlom, kde sa zrazu objavujú mystické tvrdenia, ktoré nemajú žiadny základ v realite. A potom, keď náhodou nastane niečo nepredvídateľné, budú sa politici znova vyhovárať na „neznáme faktory”.
Pravdepodobnosť logických chýb
Pravda je taká, že vzor „potom, teda preto” je skôr pre politikov voľbou ako skutočnosťou. Nielenže by sme mali začať chápať, že dva javy nemusia mať žiadnu spojitosť, ale aj to, že takáto logika je nebezpečná sama o sebe. A kam to vedie? K tomu, že politici môžu rozprávať takmer čokoľvek, pokiaľ si nastavia ochranný štít z nepreniknuteľných faktov.
Symbolická zástava spravodlivosti
Policajné vyšetrovanie, k nemu sa dostávame – je to signál, že sme ochotní postaviť hranice pred tou neopodstatnenou a, samozrejme, život ohrozujúcou retorikou. Veď ak sa má niekto zodpovedať za svoje slová, je nádejou, že možno niekto za to zaplatí. Očividne, to však nie je vždy tak, a mnohí z nás sa musí rozhodnúť, kedy a ako investovať svoj čas a energiu do vecí, ktoré môžu mať reálny dosah na naše životy.
Žijeme v blázinci?
Na konci dňa sa bude musieť každé z nás zamyslieť nad tým, či to, čo sa deje okolo nás, je normálne a prijateľné. Nejde len o to, či hovoríme o politike alebo vede, ale aj o príbehoch, ktoré tieto oblasti prinášajú. Takúto realitu si nechceme priznať, ale ak sa nielen pozeráme, ale aj počúvame, môže sa stať, že zjavnú absurdnosť tejto situácie neprehliadneme.
Zdroj: tech.sme.sk/c/23558919/robo-ma-svojho-peta-peto-ma-mikroskop.html
