Elin Anna Labba priblížila príbeh núteného vysídľovania Sámov
Od prvých nútených presídlení sámskeho obyvateľstva prešlo viac ako sto rokov. V tom čase Sámovia naposledy previedli soby cez morskú úžinu na pevninu. Odvtedy je miesto, kde žili, pusté. Pre väčšinu ľudí táto oblasť nič neznamená a o ľuďoch, ktorí tu kedysi žili, nevedia nič.
Také sú dejiny Sámov. „Náš príbeh je pamätná tabuľa, ktorú nikdy nevyvesili, ktorá sa nikdy nedostala do kníh o histórii,“ píše sámska novinárka a spisovateľka Elin Anna Labba vo svojej knihe Páni nás sem presídlili.
V knihe predkladá svoje terénne výskumy a rozhovory s potomkami tých, ktorých proti ich vôli presídlili, spolu s mapami, dokumentmi aj sámskou poéziou. Hovorí o Sámoch, pôvodných obyvateľoch severu, ktorí tisícky rokov pásli stáda sobov za polárnym kruhom a v 20. storočí čelili agresii, predsudkom a násiliu. Ide o donedávna zamlčiavanú kapitolu európskej histórie.
Elin Anna Labba prišla svoju knihu predstaviť aj do Žiliny a Bratislavy. „Dá sa povedať, že v dnešnej sámskej spoločnosti má každý v rodine niekoho, kto bol prinútený vysťahovať sa. Sámov presídľovali aj z najsevernejších oblastí a nútene presídlených umiestňovali do rôznych oblastí, jednu rodinu sem, druhú tam. Vlastne sa tým narušila celá sámska spoločnosť,“ hovorí.
Téme sa začala venovať približne pred pätnástimi rokmi. Zaujímala sa o ňu kvôli svojej rodine, rodičom a starým rodičom. Postupne sa téma rozširovala.
Sámovia žijú v Nórsku, vo Švédsku, Fínsku a v Rusku. Autorka pochádza zo Švédska a upozorňuje, že ani tam táto téma nie je veľmi známa. Podobne je to v Nórsku, vo Fínsku a najmä v Rusku. Sámske dejiny sú podľa nej celkovo svojím spôsobom nevypovedané.
Moderné škandinávske krajiny podľa nej vznikli na určitej myšlienke toho, čo je národ, čo patrí do národa a čo doň nepatrí. Či už ide o jazyk, kultúru, spoločenstvo alebo životný štýl. Sámovia, sámsky jazyk a kultúra boli z tejto idey vyčlenené, nezapadali do škatuľky moderného národa.
Zároveň platí, že na severe sú veľké vzdialenosti. Sámovia žili ďaleko od centrálnej moci, napríklad vo švédskej časti sa to týka Štokholmu, ktorý je podstatne južnejšie než tradičné sámske oblasti. Mlčanie má aj ďalší dôvod – nejde o príbeh, na ktorý by napríklad Švédi boli hrdí.
Pre čitateľa knihy môže byť podľa autorky šokujúce, že núteného vysídľovania pôvodného obyvateľstva aj rasového skúmania sa dopúšťali práve krajiny ako Švédsko a Nórsko, ktoré sa vnímajú ako ukážkové demokratické krajiny so silnými ľudskými právami.
„Myslím si, že človek by mal byť opatrný v tom, ako vníma rôzne krajiny, pretože podľa mňa neexistujú lepšie a horšie krajiny, sú to len naše predstavy o nich. Žiadna krajina nie je ideálna, navyše hovoríme o období, keď bol rasizmus rozšírený po celom svete. Ak aj je niektorá krajina demokratická, neznamená to, že nemá svoje tienisté stránky,“ hovorí Labba.
Sámovia boli v tom období v Škandinávii v spoločenskom rebríčku najnižšie, čiže ich rasistické idey zasiahli najviac. V dokumentoch z tých čias sa podľa nej objavujú stále tie isté slová – neschopní, primitívni, potrebujú pomoc, je to pre ich dobro a v ich vlastnom záujme.
Autorku téma zasiahla osobne ako príslušníčku sámskej menšiny. V období, keď sa začalo realizovať násilné vysídľovanie, sa súčasne rozbehol aj takzvaný rasovo-biologický výskum. V Inštitúte rasovej biológie sú podľa nej hrubé katalógy, ktoré obsahujú rôzne rasové indexy a definície.
Od svojich respondentov vie, že rasoví biológovia skúmali niektorých Sámov opakovane, pred núteným vysídlením na severe aj po ňom, na juhu. Fotografovali ich nahých, spredu aj z profilu, merali im lebky, dokonca vykopávali hroby. Na zozname ľudí autorka našla aj svoju starú mamu Risten.
V škandinávskych krajinách bol podľa nej veľmi rozšírený názor, že Sámovia sú podradní a nekultúrni. Súčasťou tohto naratívu boli tvrdenia, že Sámovia sú vymierajúci národ, ktorý nemá šancu prežiť v modernej spoločnosti. Pre pasenie sobov a tradičný sámsky spôsob života podľa neho nebolo miesto.
Sámov od ostatných obyvateľov Škandinávie zásadne líšil ich jazyk aj nomádsky spôsob života. To všetko bolo veľmi odlišné od toho, čo sa dalo nazvať švédskou kultúrou, a o to ľahšie bolo pre predstaviteľov moci vytvoriť si odstup.
V Nórsku im zakázali hovoriť vlastným jazykom, mali sa asimilovať, hovoriť len po nórsky, deti v školách nesmeli hovoriť po sámsky. Pastieri sobov mali skrátka zmiznúť. Podobné postoje boli vo Švédsku, kde Sámom pošvédčili aj mená.
