Diskrétne problémy rastu
Prorastové opatrenia a adresnosť sú dve mantry, ktoré na otázku, ako by oni riešili Kamenického problémy, pravidelne opakuje opozícia i experti. Z tejto pravidelnosti by sa zdalo, že niet nič jednoduchšieho než aplikovať tieto dve klasické riešenia, aby verejné financie utriasli do gatí a zišli z gréckej cesty.
Ak odhliadneme od Gröhlingovho návrhu rovnej dane, nič ďalšie konkrétnejšie však veľmi nepočuť. Na potvoru, MMF práve odporučil progresívne zdaňovanie. Nie špeciálne Slovensku, ale všeobecne štátom s „gréckymi“ financiami.
Prorastové opatrenia nie sú fikcia, akurát také, ktoré by umožňovali, ako podprahovo Gröhling a spol. sľubujú, expresne „vyrásť z dlhov“, sú nereálne. Faktom je, že opatrenia, ktoré majú (budú?) reštartovať vládami Fica zmľandravenú, zlenivenú, poničenú ekonomiku, si budú vyžadovať určitú „inkubačnú dobu“.
Alebo – jeden akceleračný experiment sa predsa núka. Rýchly a silný rastový impulz by azda dokázalo vybudiť zastavenie štvanice na tzv. fiktívne živnosti. Otvorilo by sa totiž okno príležitosti, cez ktoré by sa drali pracovné vzťahy a činnosti, ktoré sa dnes nevedia dať dokopy, keďže s 35-percentnými odvodmi by boli pre zadávateľa pridrahé, ale ako živnosť sú však teraz ilegálne.
Môžete sa vysmievať, že je naivné očakávať od politikov retardovaného prednovembrového „mindsetu“, akým je Fico IV od plešiny po ponožky, opatrenia vedúce k rastu ekonomiky. Avšak teraz pozor. Babišova vláda práve schválila novelu zákonníka práce, ktorá radikálne oslobodzuje českú pracovnú silu. Na to, aby človek nebol považovaný za zamestnanca, čiže aby sa stal konkurencieschopným na trhu práce, bude v Česku úplne stačiť, ak nenaplní jeden z mnohých (európskych) znakov závislej činnosti. Napríklad vyhlási, že pracovný čas si určuje (pružne) sám.
Koľko percent (desatín) rastu prinesie Čechom emancipácia práce, základné znormálnenie vzťahov, by slovenská opozícia mala bedlivo sledovať. Násilné uprednostňovanie zamestnaneckého vzťahu je spomaľovanie rastu a v konečnom dôsledku zbedačovanie národa.
Druhá mantra – adresnosť. Napriek miliardám, ktoré boli investované do informatizácie, je analógové nakladanie s dávkami a pomocami na ministerstvách korunným svedectvom o neschopnosti vlády Fico IV pospájať všetky dáta vlastnené štátom tak, aby sa plošne nerozhadzovali peniaze ako „potrebným“, tak aj „nepotrebným“. Klásť tu medze neadresnosti je márnosť, avšak ak už sme začali Gröhlingom, tak v pôvodnej verzii bola „rovná“ aj 19-percentná DPH. Tri sadzby, na ktoré ju rozkúskovali Ficove vlády, sú vlastne tiež neadresná sociálna politika, keďže nie je jasný dôvod, z ktorého platí zníženú päťpercentnú taxu (na hocičo) nielen „horných desaťtisíc“, ale aj (vyššia) stredná vrstva. Neexistuje.
Takže prednejšie a lepšie než nejasná rovná daň z príjmu je „narovnanie“ troch pásiem DPH do jedného.
Aha, Gröhling a spol. Radi si necháme ukázať, či sa v opozícii odvážia na nepopulistickú podporu rastu a nepopulistické zavedenie adresnosti.
