Výstava v Múzeu mesta Bratislavy približuje klubovú scénu 90. rokov
Hudobné kluby, ktoré po páde komunizmu začali formovať kolorit slovenských miest, zažili rozmach v 90. rokoch minulého storočia a priťahovali fanúšikov menšinových žánrov z celého spektra. Bratislavským klubom sa rozhodla priblížiť nová výstava Múzea mesta Bratislavy (MMB) nazvaná Medzi eufóriou a vyčerpaním.
New Model Club na Obchodnej ulici
„Náš klub nebol pre tých, čo hľadali len zábavu pri drinku s trochou hudby v pozadí, ani pre tých, čo uprednostňovali duniace reproduktory a tanečný parket so stroboskopom. Klub bol otvorený počas svojej existencie nepretržite, každý deň do štvrtej rána, bolo to spolu 615 nocí. Pre mnohých bol klub takmer ako vlastná izba, mali v ňom vlastnú stoličku či pohár, spoznávali a vytvárali sa vzájomné vzťahy, tvorila sa pestrofarebná komunita názorov a presvedčení a diskutovalo sa o pravde,“ spomína si po rokoch Jano Draškovič.
V Bratislave na Obchodnej ulici prevádzkoval New Model Club, ktorý založili v septembri 1991, a išlo o prvý takýto hudobný klub zameraný na menšinovú a alternatívnu hudobnú aj umeleckú scénu v meste.
Účko a UW Café
„Účko bol pôvodne kryt pod hradným kopcom pre papalášov zhora. Bol zriadený v tajnom režime ako nemocnica, kompletne zariadená, s posteľami, plynovými maskami a tak. Keď sme to chceli prerobiť na klub, nadreli sme sa, museli sme búrať priečky, takmer sme tam prišli o pľúca,“ spomína si Rastislav Ševčík, ktorý pôsobil v kluboch ako DJ Ralf. „Vznikol z toho unikátny priestor, porovnateľný s tým, čo mali na Západe.“
Martin Giertl alias Džozy s Lacom Mokrým a Máriom Antalikom založili už v roku 1991 agentúru ´91 LTD a organizovali koncerty zahraničných kapiel v Účku či New Model Clube. Zábava potom pokračovala v UW Café, ďalšom klubovom priestore v Zichyho paláci, takisto bývalom podzemnom kryte.
„Boli to neveľké podzemné priestory, vzadu sa predávali platne, ľudia sa spoznávali, boli natlačení, ale dokázali si ešte aj zatancovať, malo to ten správny klubový ráz. O klube hovorili na MTV, písali v New York Times,“ spomína si Giertl. „Bol tu strašný hlad po hudbe, koncertoch, zábave. Festivaly v dnešnej podobe neexistovali, držala to klubová scéna.“
Rock Fabrik na Kominárskej ulici
„Čo nás k tomu viedlo? Myslím si, že v prvom rade to bola celoživotná láska k hudbe. A tiež sme chceli robiť veci podľa vlastných pravidiel a predstáv,“ spomína si Martin Juráček, ktorý v roku 1992 otvoril na Kominárskej ulici klub Rock Fabrik. „Veľká časť ľudí k nám chodila za umením, ktoré bolo iné než to v hlavnom prúde, ale rovnako veľkú úlohu zohrala aj kamarátska, inšpiratívna atmosféra a výrazný duch slobodomyseľnosti.“
Komunity a ekonomika klubov
New Model Club mal v krátkom čase vyše 500 členov, ktorí mali preukaz oprávňujúci na vstup do klubu, od študentov po etablovaných umelcov a verejne činných ľudí. Pamätníci sa zhodujú, že komunity neboli uzavreté, naopak, klubová scéna bola vždy otvorená.
„Vždy to stálo finančne na bare. Vstupenky za koncert sú síce fajn, ale zabudni na to, že koncerty ťa uživia, bez baru by nikdy žiadny hudobný klub finančne neprežil. Tak to bolo od začiatku, keď vznikli na Západe prvé kluby v krčmách. Nezačalo sa to na zelenej lúke, myšlienka hudobných klubov siaha k pubrocku, krčme, v ktorej kapela hrá a ľudia sa zabávajú. Až potom sa začalo chodiť do klubov. Preto dnes miznú hudobné kluby, pretože miznú krčmy,“ hovorí DJ Ralf.
Zdôrazňuje, že to boli rôzne zahraničné kluby ako manchesterská Haçienda, newyorský CBGB, londýnsky Vortex, Marquee club, 100 Club, viedenská Aréna a mnohé iné, ktoré ich počas komunizmu inšpirovali a po novembri 1989 ich aj navštívili. „Na koncerte sa občas prerobilo, občas nie, základ bol, aby si nebol v strate. Ak si zostal na nule, bolo to okej. Nemohol si to robiť ako zárobkový biznis, ak by si chcel tak rozmýšľať, mohol si to rovno zabaliť.“
Punkový štýl „urob si sám“
Organizátori si spomínajú na bizarné situácie, aké mohla priniesť iba vtedajšia otvorená doba bez akýchkoľvek grantov či fondov na podporu umenia. Plagáty sa vyrábali na kolene a po meste sa lepili načierno, na bráne robili biletárov kamoši s dobrou väzbou, pomohli známosti aj vzťahy postavené na dôvere.
„Keď sme napríklad robili koncerty kapiel z Britských ostrovov, prispeli nám na náklady dámy z britskej rady, po kapely sme jazdili na letisko do Viedne a keďže sme nemali vlastné auto, viackrát nám vďaka známosti požičali dodávku zo židovskej obce, čo bolo tiež dosť unikátne,“ spomína si Giertl.
„V Účku sme robili napríklad koncert populárnej indie kapely Cranes a hranice vtedy neboli otvorené ako dnes, na colnici im pre víza zadržali syntetizátor, bez ktorého nemohli hrať. Jednoducho sme dostali tip a išli za klávesákom Elánu, ktorý jediný v meste mal podobný synťák, dodnes nechápem, ako nám, neznámym chalanom, mohol veriť a požičať drahý nástroj. Na druhý deň sme mu ho doniesli naspäť. To si dnes nevieš predstaviť. Ale vtedy to naozaj takto fungovalo.“
