Najväčšiu moc nad vami má často úradník, nie politik
Francúzsky filozof Michel Foucault, ktorý by sa práve v týchto dňoch dožil 100 rokov, k moci pristupoval veľmi konkrétne a charakterizoval ju ako mocenské vzťahy, ktoré sa uplatňujú na všetkých úrovniach spoločnosti a jednotlivého človeka bez toho, aby v nich panovala vopred predurčená hierarchia.
Zvláštnu pozornosť venoval takzvaným malým, často nenápadným formám moci, ktorých prednosťou je, že sa nachádzajú v priamom kontakte s naším bezprostredným bytím – s našou telesnosťou a myslením. Sú to napríklad mocenské vzťahy uplatňované na pracoviskách, úradoch, na školách, v nemocniciach či na súdoch alebo vo väzniciach. Všade tam moc pôsobí viac-menej priamo, okamžite a nepretržite.
Mocenské vzťahy prenikajú do hĺbky celej spoločnosti, usadzujú sa v každom jej póre, na všetkých úrovniach, pričom neustále spolupôsobia s ostatnými sociálnymi vzťahmi. Z toho dôvodu i skúmanie mocenských vzťahov pokrýva mimoriadne zložitú oblasť, kde sa problematika moci neustále prepletá s politikou, právom, morálkou, umením, vedou.
Radový občan iba veľmi zriedkavo prichádza do priameho styku s mocou na vyšších stupňoch jej hierarchie. Zato takmer každodenne sa stretáva s mocou na jej nižších poschodiach – ako občan na úradoch, ako pracujúci v zamestnaní, ako žiak, študent na škole, ako pacient v nemocnici a podobne.
Tým má pre každého z nich oveľa závažnejší a niekedy i nebezpečnejší dosah než „vysoká“, ale zvyčajne im dosť vzdialená štátna politika či mocenské hry politických elít. A to nielen preto, že pôsobí zdola a bezprostredne, ale hlavne preto, že sa dotýka základných ľudských potrieb, ako je myslenie, poznanie, reč, pravda, sloboda, zdravie, ľudská dôstojnosť, rodina, sex, o ktorých píše Foucault.
Ak si mnohí myslia, že čím vyššie stojí moc, tým je automaticky silnejšia, a že teda najväčšiu moc v štáte majú prezidenti, premiéri, ministri, Foucault tvrdí, že to nemusí byť vždy, za každých okolností pravda. Najväčšiu moc nad nami v konkrétnej situácii môže mať – a reálne neraz aj má – radový úradník, policajt alebo lekár či zdravotná sestra, ktorá tu môže byť takmer absolútna.
V spojitosti s každodennosťou sa Foucault snažil špecifikovať i každú formu a prejav moci. To, čo spája všetky formy a prejavy moci, je ich schopnosť zásadným spôsobom určovať správanie ľudí. Ako to výstižne vyjadril americký politológ Robert A. Dahl, núti ich konať tak, ako by bez mocenského pôsobenia a tlaku nekonali.
Takýto nátlak v modernej spoločnosti je spravidla nenásilný. Viac než moc ako sila tu vládne moc normy, teda etických, právnych, náboženských, vedeckých pravidiel, ktoré sa presadzujú prostredníctvom určitých zvykov, zákonov, rituálov, verejnej mienky panujúcich v spoločnosti alebo v komunite.
Takto nám normy predpisujú a často si aj vynucujú, čo smieme či nesmieme robiť, ako máme či nemáme myslieť alebo hovoriť a písať. Kto sa im nepodvolí, je zvyčajne trestaný odmietnutím, ignorovaním a v krajných prípadoch vylúčením zo spoločnosti, z komunity.
Mocenské normy nielen niečo prikazujú, respektíve priamo zakazujú, ale tiež produkujú, tvoria spoločensky užitočného jednotlivca – raz poslušného, inokedy zase aktívneho a tvorivého, a najčastejšie jedného i druhého. Moc je teda produktívna, ba do takej miery, že paradoxne produkuje i zdroje a sily odporu, revolty proti nej. Vďaka tomu sa podpisuje tiež na charaktere tohto odporu.
