Drotárstvo nestratilo šmrnc ani po stáročiach, obdivujú ho aj mladé generácie
Drotárstvo patrí medzi remeslá, ktoré sú neodmysliteľne späté so slovenskou ľudovou kultúrou. Kedysi sa drotári živili najmä opravovaním poškodeného riadu a výrobou jednoduchých úžitkových predmetov. Postupne však drôt prestal byť iba praktickým materiálom a dostal sa aj do sveta dekoratívnej tvorby, dizajnu či šperku.
Jednou zo súčasných tvorcov je Blažena Kriváková zo Žiaru nad Hronom, ktorá sa práci s drôtom venuje od roku 1992. Od detstva ju priťahovali ručné práce. „Už na základnej škole som vedela štrikovať, háčkovať, vyšívať. Neskôr, keď som už pracovala, začala som sa venovať textilnej technike – šitej čipke,“ zaspomínala si.
Vzťah k ručnej tvorbe si vytvorila aj vďaka svojej starej mame, ktorá v Hliníku nad Hronom vyrábala a zdobila lajblíky. „Ten lajblík sa mi veľmi páčil. Možno aj to bol dôvod, prečo som sa tie ručné práce chcela učiť,“ hovorí.
K zásadnému momentu sa dostala začiatkom 90. rokov, keď si v jednom českom časopise všimla fotografie kraslíc opletených technikou šitej čipky, no namiesto nite bol použitý medený drôt. Techniku poznala z textilnej tvorby a skúsila ju preniesť na nový materiál. „Drôt sa mi ako materiál zdal veľmi kreatívny aj na iné práce, ktoré som skúšala,“ vysvetlila.
Spočiatku zostávala práca s drôtom koníčkom. Zlom prišiel, keď prišla o zamestnanie a začala premýšľať, či by tvorbou z drôtu dokázala osloviť širšie publikum. „Drôt je veľmi kreatívny a návykový materiál. Je to ako nakreslená linka, ktorú môžete ohýbať v akomkoľvek smere a zostane v priestore. Môžete z neho vytvarovať čokoľvek,“ opisuje.
Začiatky jej uľahčila technika šitej čipky, ktorú už ovládala z textilnej tvorby. Neskôr svoje skúsenosti rozšírila o klasické drotárske techniky. Dôležitým momentom bolo stretnutie v Budatínskom múzeu v Žiline, kde na začiatku 90. rokov pozývali výtvarníkov a ľudí pracujúcich s drôtom. Kriváková tam prvýkrát videla predmety, ktoré dovtedy poznala len z rozprávania či fotografií – misky, vtáčie klietky, pasce na myši aj opletané hrnce.
Na tradičnom drotárstve ju fascinuje spôsob, akým starí majstri dokázali z obyčajného materiálu vytvoriť premyslené a praktické predmety. „Starí drotári vytvorili konštrukcie a dizajn svojich výrobkov jednoduchý, dokonalý a popritom maximálne funkčný. A na tomto dizajne sa aj v dnešnej dobe vytvárajú všetky drotárske výtvarné práce,“ myslí si.
Postupne začala používať viacero druhov materiálov – čierny oceľový, pozinkovaný oceľový, medený, postriebrený aj nehrdzavejúci drôt. Pri oceľovom využíva klasické drotárske techniky, pri medenom a nehrdzavejúcom kombinuje drotárske postupy s technikami z textilu. Pracuje s kraslicami, keramikou či sklom a vytvára aj drobné dekoratívne predmety a šperky.
Podľa Krivákovej sa výroba nedá merať iba hodinami strávenými pri drôte. Najskôr musí vzniknúť predstava, potom kresba a až následne prichádza samotný materiál. „Niekedy treba korigovať aj pôvodný návrh, keď to materiál nepustí. A to je čas, ktorý by sa tiež mal započítavať,“ vysvetľuje.
Základné drotárske techniky sa podľa nej možno naučiť, no na vytváranie vlastných konštrukcií a vzorov je potrebný aj prirodzený cit a fantázia. Inšpiráciu nachádza v prírode aj v bežnom okolí – v kvete na lúke, liste na strome, architektúre či v obyčajnom kameni vo vode.
Drotárstvo má na Slovensku približne tristoročnú históriu a v roku 2019 bolo zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Ústredie ľudovej umeleckej výroby venuje drotárstvu samostatný tematický program a poukazuje na jeho presahy do remesla, dizajnu aj výtvarného umenia.
Krívaková pôsobila ako lektorka drotárskych techník pre ÚĽUV v Banskej Bystrici a je tiež súčasťou rôznych tvorivých dielní pre deti aj dospelých. „Mám veľký pocit radosti, keď vidím to nadšenie aj u dospelých, aj u detí, ako krútia drôtiky a potom držia výrobok, aj keď nedokonalý, ale vytvorený vlastnými rukami,“ hovorí.
Za roky práce vznikli pod jej rukami desiatky výrobkov. Jeden z nich má osobitné miesto – v obradnej sieni v Žiari nad Hronom visí jej nadrozmerná svadobná parta, pod ktorou si snúbenci hovoria svoje „áno“.
„Veľmi ma baví ten proces tvorby niečoho nového,“ uzatvára.
