O Povstaní, slobode a jednom ľudskom živote
Spisovateľka Veronika Šikulová vo svojom zamyslení preniká do emocionálne ladených spomienok na rodinnú históriu a osobné straty. Začína príbehom svojho deda, ktorý slúžil ako žandár pri Svätom Kríži nad Hronom počas vojny, a domov poslal list svojej manželke, obávajúc sa o rodinu, kým vo svete zažívali chaos a utrpenie.
Dedo v písme prenáša svoju túžbu vidieť nezaopatrenú rodinu, zatiaľ čo okolo neho prichádza vojna a smrť. V reálnom živote sa muži do boja nehlásili z túžby po hrdinstve, ale z povinnosti, nesúci si so sebou iba to, čo mohlo zabezpečiť ich prežitie: teplé veci, onuce, tabak, a spomienky na deti, ktoré zostali doma.
Žiaľ, príbeh sa končí tragicky; dedko sa nevrátil, jeho meno sa navždy zapíše do masového hrobu pri Svätom Kríži, kde sa mená stali symbolom hrdinstva Slovenského národného povstania. Pre rodinu sa z neho stáva len prázdne miesto pri stole, kde sa vo sviatočné dni prestiera tanier na pamiatku.
Náročné detstvo bez otca formuje psychológiu dievčatka, ktoré sa učí niesť si vážnosť a zodpovednosť za svoje činy už od útleho veku. Rodičia sa snažia udržať rodinné hodnoty a vždy si pamätajú na obetu, ktorú otec priniesol.
Napriek zložitým podmienkam ich mama emanuje hrdosť a silu. Jej elegantné oblečenie je dôkazom jej rešpektu k sebe a pamiatke muža, ktorý bojoval v nepohodlnej vojne. Svoje trápenia sa snaží premeniť na vzdelanie, pričom plní žiacku knižku čistými jednotkami, ako by dokazovala, že aj cez ležérnosť a bezprávie, svet môže ponúkať aj krásu a hodnoty.
Ich dom bola oáza literárnej kultúry; mama sa stáva vďaka knihe nositeľkou vzdelania. Nič jej nechýba, iba pocit harmónie v rodine, ktorá musela čeliť brutálnym realitám vojny. Tak vzoruje generácie, učí ich, že krása a sila sú nezávislé od okolností, a že naších predkov treba pamätať nielen v tradíciách, ale aj v každodenných činoch.
