Zánik politickej kultúry a kríza štátu
V súčasnej dobe sa zdá, že slovenská politika prechádza do fázy odporu, kde sa znaky krízy objavujú vo všetkých sférach vládnutia. Predsedovia koaličných strán – Matúš Šutaj Eštok, Andrej Danko a Robert Fico – sa zdajú byť spojenými proti vnútorným turbulenciám a vonkajším tlakom, ktoré zásadne ovplyvnili schopnosť politických strán vykonávať svoju funkciu. Situácia dospela do okamžiku, kedy nielenže politici strácajú kontrolu nad nástrojmi moci, ale aj prestávajú chápať, ako dané nástroje správne používať.
Andrej Danko, ktorého niekdajšie pôsobenie v politike bolo takmer ikonické, v súčasnosti pôsobí ako posledný mohykán starého politického remesla. Naproti tomu, súčasná éra volí priame oslovovanie voličov cez sociálne siete, čo však so sebou prináša aj radikalizáciu a devalváciu tradičných médií. Takto sa mení aj komunikačná dynamika, pričom politici čelili nielen výzvam, ale aj vnútorným konfliktom, kde si musia sami vyrábať krízy, aby udržali svoju relevanciu.
Politická prax vychádza z neustále sa meniacich okolností, pričom Danko sa vo svojich vyjadreniach často dostáva na hranu, čo by mohlo byť interpretované ako snaha prispôsobiť sa novému poriadku. Príkladom toho môže byť jeho otvorený list Robertovi Ficovi, ktorý sa môže stať záznamom pre budúce historické analýzy súčasnej politickej kultúry.
Žiaľ, v porovnaní so zodpovednosťou, ktorú by mali mať politické subjekty, vidíme, aký dramatický prepad schopností štátu priniesol. Podľa predpokladov sa už politické strany stavajú do pozície neefektívnych nástrojov, pričom nezvládajú základné úlohy, ktoré by mali vykonávať. Tak sa dostávame ku kritikám, ktoré tvrdia, že v mnohých prípadoch sa štát stáva závislým na mimovládnych organizáciách a verejných zbierkach, ktoré preberajú jeho funkcie.
Často sú situácie, kedy mimovládky zaisťujú základné potreby, ako sú zdravotná a sociálna starostlivosť, a to od rekonštrukcie nemocníc po paliatívnu starostlivosť pre pacientov. Tento stav je evidovaný od malých iniciatív, ako nosenie toaletného papiera do nemocníc, až po komplexné zbierky na vzdelávacie pomôcky pre deti z marginalizovaných komunít. Môžeme sa preto pýtať, čo ostáva z povinností štátu, ak sa z neho vytrácajú základné služby, ktoré by mali byť zabezpečené prostredníctvom riadnej vládne a politickej činnosti.
Situácia na Slovensku tak vyžaduje zásadné zamyslenie o tom, akým spôsobom sa vyvíja politická kultúra a úloha štátneho aparátu. Pokiaľ sa nevyhneme hlbokému rozboru týchto problémov, riskujeme, že situácia sa stane ešte zložitnejšou a politici, ktorí by mali viesť, sa ocitnú v roli skôr pasívnych pozorovateľov, než aktívnych účastníkov na politickej scéne.
