Dva krôčiky k zmierneniu s Robertom Ficom
Predseda vlády Robert Fico nedávno predstúpil pred novinárov v Prešove, pričom sa ukázal ako pomerne konštruktívny. Jeho prejav sa dal vnímať na dvoch úrovniach – na jednej strane sa snažil uistiť, že vývoj v nemocnici, ktorého aspekty boli predtým neisté, sa teraz posúva vpred, zatiaľ čo na druhej strane zdôraznil zodpovednosť, ktorú má vláda voči občanom.
Fico sa vyjadril, že je dôležité, aby sa vláda nespoliehala na lamentovanie a skôr sa zamerala na dosahovanie výsledkov. Tieto slová sprevádzali jeho pálčivé otázky: „Počuli ste mňa niekedy nariekať? Chodil som niekedy a nariekal som?“. Týmto spôsobom naznačuje, že by bolo vhodné, aby sa aj ostatní zamerali na činorodosť a nie na zbytočné sťažovanie si.
Na prvý pohľad to môže vyvolať úsmev, ale Fico by mal byť opatrný pri vyjadreniach, ktoré môžu pripomínať prístup Igora Matoviča, jeho predchodcu. Kritikou prichádzajúcou z jeho vlastných radov sa viac-menej odhaľuje nielen jeho častá sebaobrana, ale aj zložitá situácia, v ktorej sa nachádza politická scéna na Slovensku.
Aj keď sa zdá, že výzvy na zblíženie sú často bezútešné, je potrebné hľadať aspoň spoločné základne a porozumenie. Tento krok by mohol prispieť k výraznejšiemu zmierneniu napätia v spoločnosti. Fico ponúka flexibilný prístup, ktorý by mohol umožniť otvorenejšiu diskusiu o otázkach, ktoré trápia občanov a zároveň rozpoznať súčasné problémy pri realizácii projektov, ako je napríklad výstavba novej vojenskej nemocnice v Prešove.
Hoci rétorika Fica môže niekedy pôsobiť nevhodne, jeho slová o potrebe konať a nedávať priestor lamentovaniu ponúkajú možnosť na prehodnotenie prístupu k rezortu zdravotnej starostlivosti. Ak sa situácia nezmení, môže sa Slovensko ocitnúť v situácii, kde sa pokusy o zmiernenie nedokážu naplniť, čím sa vzďaľovanie medzi politickými aktérmi a obyčajnými občanmi prehlbuje. Robert Fico by sa teda mal mali zamyslieť nad tým, aký obraz sa nielen o ňom, ale aj o jeho politickej strane vytvára v očiach verejnosti a všetkých zúčastnených.
