Musela som sa naučiť vysloviť, čo chcem, hovorí Dušana so zrakovým znevýhodnením
„Nebojím sa výšok, lebo neviem, ako vysoko som,“ hovorí Dušana Blašková pri lezeckej stene K2 v Bratislave. S redaktormi sa rozhodla stretnúť práve na mieste, kam chodieva liezť. Nebráni jej v tom ani to, že je nevidiaca.
K lezeniu sa dostala cez Dalibora, športovca, ktorý sa venuje organizovaniu horolezeckých víkendových pobytov pre nevidiacich v Česku. „Raz som písala článok o metodike, ako navigovať nevidiacich na lezeckých stenách a skalách. Keď si článok Dalibor prečítal, ktorý sa tomu venuje, navrhol mi, aby sme to vyskúšali aj naozaj. Odvtedy každý rok organizujeme lezenie pre nevidiacich a slabozrakých,“ hovorí.
Dušana Blašková prišla o zrak ako štrnásťročná. V Únii pre nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS) pracuje od roku 2016. Je šéfredaktorkou časopisu Dúha, ktorý sa venuje ľuďom so zrakovým znevýhodnením.
Dnes upozorňuje na bariéry v uliciach Bratislavy, ktoré môžu byť pre nevidiacich nebezpečné. Mesto podľa nej robí aj pozitívne zmeny, často však chýba dôslednosť.
Prechádzka mestom, ktorá je pre vidiacich zdanlivo banálna, sa pre ľudí odkázaných na bielu palicu často mení na výpravu s nástrahami, ktoré si vidiaci človek len ťažko uvedomuje.
Veľkou prekážkou je aj únava. „S bielou palicou sa nedá ísť tak, že vypnete hlavu a idete po svojom,“ upozorňuje Dušana.
Trasa sa začala pri lezeckej stene K2. Odtiaľ sa pešo presunuli na Starú Ivanskú cestu, smerom k zastávke Na križovatkách, kde nastúpili na autobus na Račianske mýto.
Tam prestúpili na električku smerujúcu do centra. Počas cesty cez Blumentál sa s Dušanou rozprávali aj o hlásení „Pozor, vystupujete do vozovky“. Zastavili sa na zastávke Centrum, odkiaľ pokračovali pešo do Turistického informačného centra. Prechádzku zakončili na neďalekom Kamennom námestí.
„Všetky trasy sa musíme učiť. Existujú aj navigačné aplikácie, ale tie sú skôr pre vidiacich. Nie vždy je to pre nás tá najlepšia možnosť. Pre nás je najmä dôležité vyhnúť sa šialeným križovatkám a hlučným miestam, kde nie sú žiadne prirodzené ani umelé vodiace línie,“ vysvetľuje.
Pri pohybe mestom je pre ňu dôležité najmä to, aby sa vedela orientovať podľa hmatových línií, ktoré môžu byť prirodzené alebo umelé, alebo orientačných bodov – hmatových, zvukových či čuchových.
Pri ďalšom presune mestom upozorňuje na úzky chodník, ktorý z jednej strany ohraničuje zábradlie a z druhej neostrihané kríky. Dušana ukazuje, ako sa jej hneď biela palica do nich zachytáva.
