Fico a Blaha už predbehli AfD aj Republiku
Bývalý veľvyslanec a bývalý predseda SDĽ Peter Weiss sa vo svojom komentári venuje zahraničnopolitickému smerovaniu vlády Roberta Fica vo vzťahu k Rusku. Pripomína, že vo februári 2025 napísal, že Robert Fico sa otvorene pridal na stranu ruského imperializmu a revizionizmu a Trumpovej politiky appeasementu voči Putinovi. Poukázal vtedy aj na Ficove slová z 13. februára 2025, že počas decembrovej návštevy Kremľa s Putinom „aktívne pracoval na budúcnosti Slovenska”, a položil otázku, akú budúcnosť to pripravuje, keď ju konzultuje s prezidentom agresorského Ruska.
Stretnutia s Putinom a ďalší vývoj
Weiss uvádza, že odpoveď je dnes jasnejšia, aj keď premiér neinformoval o obsahu niekoľkohodinového rokovania medzi štyrmi očami s Putinom 23. decembra 2024. Fico sa s Putinom stretol opäť 9. mája 2025 v Moskve a potom v Pekingu. Podľa Weissa je jedným z výsledkov dohôd postavenie novej sochy maršala Koneva ako symbolu, že z vďaky Červenej armáde za oslobodenie od nemeckého nacizmu pred 82 rokmi máme tolerovať a ospravedlňovať Putinovo zabíjanie ukrajinských civilistov.
Obnovenie medzivládnej komisie s Ruskom
Ficova vláda podľa textu obnovila aj medzivládnu komisiu s Ruskom. Juraj Blanár v Moskve oznámil, že Slovensko chce rozvíjať spoluprácu s Ruskom všade tam, kde jej nebránia sankcie. Weiss to označuje za postupnú normalizáciu vzťahov s agresorským štátom ešte počas jeho vojny proti Ukrajine a za zradu spoločných pozícií Európskej únie, ktorá pomáha Ukrajine zadržať agresora s ďalšími imperiálnymi ambíciami v Európe.
Ruská propaganda a význam Blanárovej cesty
Podľa Weissa ruská propaganda dobre pochopila politický význam Blanárovej cesty. Zdôrazňovala, že Slovensko pomáha prelomiť tabu komunikácie a spolupráce s Moskvou a pomáha jej vymaniť sa z izolácie v Európe. Putinovi ide podľa autora presne o to v situácii, keď je Rusko vyčerpané vojnou, sankciami a stratou európskych trhov. Rusko potrebuje čo najrýchlejšie obnoviť príjmy, dovoz technológií, obchodné väzby a politickú legitimitu, aby dokázalo ekonomicky uniesť následky vojny a opäť vybudovať kapacity na dosiahnutie ďalších imperiálnych cieľov. Preto je podľa neho dôležité, kedy sa normalizácia začne.
Rozdielne postoje k vzťahom s Ruskom
Český minister zahraničných vecí Petr Macinka v auguste na porade veľvyslancov podľa textu jasne povedal, že ruská invázia zásadne poškodila európsku bezpečnosť a že návrat k normálnym vzťahom s Ruskom nie je možný, pokiaľ agresia pokračuje. Jeho kolega Blanár má podľa Weissa zásadne iný názor – s Ruskom treba podľa neho hovoriť, lebo nikam nezmizne. Slovenská vláda namiesto toho, aby brala ruské imperiálne ambície vážne a posilňovala spojenectvá, spoločnú obranu a kapacity odstrašenia, odmeňuje agresora predčasným návratom k normálnemu biznisu bez akýchkoľvek ústupkov v prospech udržateľného mieru a zachovania suverenity Ukrajiny, s ktorou susedíme.
Morálny rozmer a zmysel sankcií
Weiss vidí v Blanárovej argumentácii čosi hlboko amorálne – barbarská vojna sa v nej postupne mení na akýsi gavaliersky delikt, nad ktorý sa treba povzniesť, lebo Rusko má plyn a ropu. Ukrajinci pritom podľa neho platia životmi za zachovanie svojej suverenity a práva rozhodovať o vlastnom štáte, zahraničnej politike a vlastnej národnej existencii. Ak ich susedia začnú normalizovať vzťahy s agresorom ešte pred skončením vojny, znehodnocujú aj cenu tejto obrany. Sankcie podľa autora nie sú aktom pomsty proti Rusom, ale jedným z mála nenásilných nástrojov, ktorými možno znižovať ruskú schopnosť financovať vojnu a zvyšovať cenu pokračovania agresie. Ich zmyslom je dostať Moskvu k dohode, ktorá nebude kapituláciou napadnutej krajiny.
