Vymenovanie Šimkovičovej za vicepremiérku vyvoláva kritiku
Vymenovanie Martiny Šimkovičovej za podpredsedníčku vlády vyvolalo ostrou kritiku. Podľa komentátorky nejde len o politický ťah, ale o prejav cynizmu a arogancie voči slovenskej kultúre, inteligencii a elementárnej ľudskej súdnosti.
Šimkovičová podľa kritiky za necelé tri roky dokázala polarizovať a paralyzovať slovenskú kultúrnu obec. Komentátorka jej vytýka čistky v kultúrnych organizáciách a personálny rozvrat, chýbajúcu víziu, odbornosť a rešpekt k slovenskej kultúre. Spomína rozvrat RTVS, čistky v Slovenskom národnom divadle a Slovenskej národnej galérii, ktoré podľa nej prebehli bez významných odborných argumentov.
Namiesto práce je podľa komentára možné sledovať šírenie konšpirácií a prejavov, ktoré v kultúrnom svete vyvolávajú zdesenie a medzinárodnú hanbu. Kritika sa týka aj snahy cenzurovať umeleckú slobodu a nahrádzať ju predstavou o „čistej slovenskej kultúre“, ktorá má podľa autorky bližšie k normalizačným praktikám než k modernej európskej demokracii.
Za najväčšiu tragédiu komentátorka nepovažuje samotnú nominantku, ale premiéra, ktorý ju do funkcie navrhol. Podľa nej tým verejnosti odkazuje, že kritériom úspechu nie je vzdelanie, rozhľad, morálka či práca, ale lojalita a ochota slúžiť deštruktívnej agende.
Komentár upozorňuje, že vicepremiérkou krajiny sa stáva osoba, ktorá podľa autorky nedokáže reprezentovať ani svoj vlastný rezort bez toho, aby vyvolala škandál alebo vlnu posmechu. Kladie otázku, aké strategické rozhodnutia bude manažovať človek, ktorého hlavnou intelektuálnou agendou je boj proti fiktívnym progresivistickým bubákom a písanie žlčovitých statusov na sociálnych sieťach v štýle treťotriednych konšpiračných webov.
Podľa autorky nominácia prekračuje všetky červené čiary. Po mesiacoch chaosu by sa dalo čakať, že sa premiér pokúsi situáciu aspoň navonok upokojiť. Namiesto toho prichádza odmena za nekompetentnosť, diletantizmus a systematické ničenie všetkého, čo v krajine malo punc profesionality a kontinuity.
Krok je podľa komentára vedomou degradáciou štátnych funkcií na úroveň frašky. Slovensko sa mení na krajinu, kde sa nekompetentnosť netrestá, ale s fanfárami oslavuje a povyšuje. Historickú zodpovednosť za to podľa autorky nesie každý poslanec a minister, ktorý pred týmto vývojom sklonil hlavu.
Komentár sa pýta, akú hlbokú nenávisť musí premiér prechovávať k vlastnej krajine, keď jej do čela tlačí postavy, ktoré si pletú štátnu správu s liečením vlastných komplexov menejcennosti na sociálnych sieťach. Ministerstvá sa podľa neho stávajú detašovanými pracoviskami pre politických stroskotancov, ktorých jedinou kvalifikáciou je, že dokážu bez začervenania prečítať z papiera akúkoľvek podlosť.
Autorka kritizuje aj to, že namiesto hnať vládu k zodpovednosti sa verejná debata sústreďuje na to, čo bude po budúcich voľbách a ktorá opozičná strana s ktorou prehodí slovo. Takúto debatu označuje za zvrátenú a scestnú. Ak má krajina premiéra, ktorý podľa nej klame a podvádza vlastnú krajinu, jediným legitímnym cieľom by malo byť jeho okamžité odvolanie a nahradenie kýmkoľvek.
Keby podľa autorky vyšli ľudia na ulicu, zavreli oči a posadili do ministerských kresiel prvých piatich náhodných ľudí z autobusovej zastávky, urobili by pre krajinu hrdinský čin. Tí by v sebe podľa nej našli viac elementárnej cti, svedomia aj úcty k vlastnému národu než súčasná suita cynikov, ktorá si zo štátu urobila rodinný podnik.
Komentár uzatvára obrazom ľudí, ktorí sa pozerajú, ako im pred očami odchádza posledný spoj k slušnosti, pričom niektorí dobre vedia, že žiadny ďalší už nepríde.
