Útok na Zámockej bude navždy súčasťou môjho príbehu, hovorí Roman Samotný
Keď vyrastal, vnímal vzorce, že ak je gej, bude všetkým na smiech, alebo bude jeho život tragédiou.
Začiatok októbra je pre Romana Samotného vždy zvláštnym obdobím. „Je to smutný čas, keď to na mňa celé doľahne,“ hovorí niekdajší majiteľ podniku Tepláreň. Štyri roky po teroristickom útoku na Zámockej, pri ktorom zomreli Juraj Vankulič a Matúš Horváth a Radka Trokšiarová bola zranená, sa Samotný vracia k tomu, čo sa stalo, aj k tomu, kam sa odvtedy posunula spoločnosť a on sám.
Aj po štyroch rokoch sa mu spomienky na bar stále spájajú s útokom. Postupne sa mu však vracajú aj iné obrazy – napríklad ako sa v ľahkej a hravej atmosfére sedávalo na lavičke pred podnikom. „Chce to však ešte čas, aby som vnímal viac pekných vecí spojených s Teplárňou,“ hovorí.
„Tesne po útoku vo mne žila nádej, keď aspoň časť politikov, ktorí šírili najväčšie nenávistné prejavy voči LGBTI+ ľuďom, zostala chvíľu ticho. Potom sa to však rozbehlo a s nástupom Ficovej vlády nastala oveľa horšia situácia. Dnes vidíme, že hlavným zdrojom dezinformácií o LGBTI+ ľuďoch sú mnohí predstavitelia vlády na čele s premiérom.“
„Prejsť touto cestou a pochopiť, kde sa v tom nachádzam ja sám, bolo náročné. Moja prvá reakcia na útok bola obrovské vypätie síl a hyperaktivita. Snažil som sa zabrániť podobným útokom a prispieť k tomu, aby sa LGBTI+ ľuďom na Slovensku žilo lepšie. Bola to snaha ochrániť životy ľudí, ktorých mám rád, a aj môj vlastný. Stálo ma to veľmi veľa úsilia.“
„Počas tej cesty som si v istom momente, keď som trošku spomalil, uvedomil, že táto hyperaktivita je aj autodeštruktívna. Boli momenty, keď som sa musel viac pozrieť do svojho vnútra, stíšiť sa a vyrovnať sa so všetkými pocitmi: s obrovským smútkom, so strachom o život, so zúfalstvom aj s pocitom nespravodlivosti.“
„Do veľkej miery mi to došlo hneď. V prvom momente, keď mi policajti povedali, čo sa stalo, a keď som uvidel telá Matúša a Juraja, pochopil som, že je to realita a odteraz bude všetko inak.“
„Ten strach bol jednou z najväčších vecí, s ktorou som sa musel vyrovnať a naučiť sa s ňou fungovať. Bol na mieste, pretože išlo o reálne ohrozenie života. Keď som odchádzal zo Zámockej, ešte sa nevedelo, kde sa terorista pohybuje a čo bolo jeho cieľom.“
„Zároveň som cítil prevládajúci pocit zodpovednosti – že to nemôžem nechať tak a musím reagovať. Pri každom verejnom vystúpení či medializácii som si však uvedomoval, že sa vystavujem riziku. Do istej miery to cítim dodnes pri podujatiach, ktoré organizujem.“
