Ficove postmečiarovské bludy o neutralite
Autor je teológ a spisovateľ.
V druhej polovici 90. rokov, keď sa vyostrovala otázka, či sa Slovensko stane členom NATO, začal Vladimír Mečiar šíriť predstavu, že v strede Európy sa rozšíri spoločenstvo neutrálnych krajín.
Slovensko sa malo stať spolu s Rakúskom a Švajčiarskom ďalším mostovým štátom medzi východom a západom. Mečiar vtedy potreboval verejnosti ukázať záložný plán pre prípad, že nás do aliancie nezoberú v prvej vlne rozširovania, tej, ktorú dnes považuje ruská propaganda za príčinu vojny na Ukrajine.
Slovensko sa stalo nakoniec členským štátom NATO v roku 2004 a naši vojaci sa odvtedy zúčastnili niekoľkých významných vojenských misií. V politických kruhoch však zostala spomienka na Mečiarov pokus o neutralitu, ktorý mal vtedy garantovať Boris Jelcin ako zúfalý náhradný plán pre prípad, že by v straníckej mienke prevládol pocit odchodu z organizácie kolektívnej obrany.
Otrávené dedičstvo propagandy
Členstvo v NATO bolo v časti spoločnosti iba trpené. Pod vplyvom sovietskej a československej propagandy sa deti ešte koncom 80. rokov pripravovali na vojnu s NATO, samotná skratka bola symbolom teroru v československých televíznych správach a mnohým rezonovala podobne ako ETA alebo IRA.
Po porážke sovietskeho bloku a zrušení Varšavskej zmluvy zostala v „ostalgických“ kruhoch aj otázka: keď to Gorbačov rozpustil, prečo sa nerozpadla aj aliancia, ktorej vojaci desili v propagande desiatky rokov deti trénujúce prežitie po americkom jadrovom útoku?
Otráveným dedičstvom vojenskej propagandy zostala predstava, že ide o agresívne zoskupenie krajín, ktorých lídri denne premýšľajú nad tým, koho prepadnú. Takto postavený svet politických a vojenských obrazov umožňoval umenšovať všetky ruské a sovietske agresie. A akokoľvek boli tragické – v Maďarsku, v Československu, v Afganistane či na Kaukaze, Rusi našli vždy spôsob, aby obranná aliancia vyzerala vždy desivejšie.
Z takejto atmosféry myslenia ťažil v minulosti Vladimír Mečiar, keď svoj neúspech, dostať Slovensko v čase rozpadu ideologických hraníc v Európe do bezpečia, premenil na rozprávkový príbeh o tom, ako sa staneme novým Rakúskom a Švajčiarskom. So štatútom neutrality sa totiž v Európe spája predstava prosperity. Neutrálne štáty bývajú prosperujúce a nejako to tak začalo vychádzať, že keď sa Slovensko stane neutrálnym, tak bude aj bohatým.
Predstava, že peniaze určené na obranu budeme investovať do modernizácie a prosperity spoločnosti, sa stala automatickou úvahou – krajiny, ktoré musia udržiavať armády, sú chudobnejšie, pretože veľká časť ich rozpočtu je blokovaná výdavkami na obranu. Ukázalo sa, že to nie je pravda. Za posledných ani nie päť rokov odmietli svoj dovtedy neutrálny štatút bohaté Fínsko a bohaté Švédsko. Obe sa stali pod vplyvom ruského útoku členmi NATO, hoci vtedajšie Orbánovo Maďarsko, ešte prednedávnom najbližší Ficov spojenec, ich vstup na príkaz Moskvy blokovalo.
Obe krajiny zároveň prijali ponuku na bilaterálne ochranné jadrové konvencie, ktoré dopĺňajú konvenčný arzenál a vojenskú prítomnosť aliancie na severe Európy.
Neprípustná psychická neistota
V takejto situácii sa objaví Fico s rozprávkovou kópiou rozprávkovej halucinácie o neutrálnom Slovensku. Len tak bez ničoho, s predstavou, že snáď týmito rečami osloví tých, ktorí dodnes nepochopili príčiny a následky leteckých útokov na Belehrad či angažovanie aj našich jednotiek v Afganistane.
