Návrat do školy prináša aj porovnávanie a spoločné stravovanie, upozorňuje odborníčka na poruchy príjmu potravy
Začiatok školského roka môže byť pre deti a mladých ľudí spojený nielen s návratom do kolektívu, ale aj s väčším porovnávaním, zmenou režimu či spoločným stravovaním v škole. Práve školské prostredie môže podľa liečebnej pedagogičky Petry Šteinecker z organizácie Chuť žiť zohrávať dôležitú úlohu v tom, ako deti prežívajú poruchy príjmu potravy aj samotnú liečbu.
Poruchy príjmu potravy nemusia byť na prvý pohľad viditeľné a netýkajú sa len dospievajúcich dievčat či ľudí s podváhou. Klienti, ktorí vyhľadajú pomoc organizácie Chuť žiť, sa stretávajú s ťažkosťami súvisiacimi s vnímaním vlastného tela alebo so vzťahom k jedlu.
„Nejde pritom vždy o diagnózu poruchy príjmu potravy. Snažíme sa komunikovať, že sme organizácia pre všetkých, ktorí majú pochybnosti o tom, či je ich správanie v poriadku. Ak majú pocit, že už presahuje zdravú normu vo vzťahu k svojmu telu, jedlu alebo stravovaniu, sú u nás vítaní,“ hovorí Šteinecker.
Niektorí klienti prídu už s rozbehnutou mentálnou anorexiou, sú napríklad liečení u psychiatra a dodatočne si vyhľadali psychoterapiu alebo nutričnú terapiu. Sú aj klienti, ktorí hovoria, že sa s tým trápia už roky, ale doteraz to neriešili. Nemusí pritom ísť o zdravotne rizikový stav. Môžu mať napríklad normálnu hmotnosť, no dlhodobo riešia kalórie, neustále držia diéty a točia sa v kruhu. Majú pocit, že ich hodnota závisí od čísla na váhe alebo od toho, ako vyzerajú. Na opačnom póle sú klienti s nadváhou alebo obezitou, ktorí sú vystavovaní takzvanému body shamingu. Pre niektorých sú tieto témy prítomné už od detstva a sprevádzajú ich celý život.
Detských klientov do 18 rokov prihlási skôr rodič. Často prichádzajú aj nedobrovoľne, nie z vlastnej motivácie. Niektoré deti však samy povedia rodičovi, že už to nezvládajú a potrebujú s tým niečo robiť. Pri dospelých je to iné, tí musia prísť sami z vlastnej iniciatívy.
„Vo väčšine prípadov ide o stavy, ktoré už ohrozujú zdravie. Sú to napríklad klienti s podváhou, u ktorých už môžeme hovoriť o diagnóze. Nie je to teda len narušený vzťah k jedlu alebo k vlastnému telu. Často si problém všimne pediater, keď zaznamená pokles hmotnosti, alebo rodič, ktorý vidí, že dieťa je úzkostnejšie, depresívnejšie, zmenilo svoje správanie alebo stratilo o niečo záujem,“ približuje Šteinecker.
Pri mentálnej anorexii je to podľa nej napríklad aj o potrebe kontroly. Anorexia môže pôsobiť ako niečo, čo chce všetko dirigovať a kontrolovať. Keď sa dieťa začne liečiť, túto kontrolu mu postupne berieme – nad stravovaním, režimom a podobne. Preto môže mať pocit, že sa mu to nepáči, pretože prichádza o kontrolu. V konečnom dôsledku mu to však pomáha.
Aj počas liečby sa tento postoj postupne mení. Napríklad dieťa, ktoré potrebuje hospitalizáciu, sa jej môže zubami-nechtami brániť, pretože vie, čo ho tam čaká – bude musieť jesť šesťkrát denne, nebude môcť cvičiť a bude pod dohľadom. Na druhej strane však jeho zdravá časť zároveň túži po tom, aby sa oň niekto postaral a aby sa už dostalo z tohto hrozného kolobehu.
Šteinecker pozoruje zmeny správania klientov od začiatku školského roka. Sú časti roka, ktoré sú v niečom špecifické a venujú sa im viac. Počas leta to napríklad dosť rezonuje. Ľudia chodia viac odhalení, je veľa príležitostí, kde poruchy príjmu potravy môžu byť intenzívnejšie – grilovačky, oslavy či párty.
Pri nástupe do školy je to u každého dieťaťa trochu iné. Pre niekoho to nemusí byť veľká výzva, ale špecifické to môže byť napríklad pre deti, ktoré nastupujú do novej školy – či už na strednú, alebo vysokú. Je to nové prostredie a prináša to očakávania a výzvy: ako to budem zvládať alebo ako možno utajím svoje problémy, pretože chcem začať odznova. Na druhej strane to môže byť pre dieťa aj stresujúce. Prichádza porovnávanie s novými spolužiakmi, téma desiatovania či spoločného jedenia v jedálni. A to sa týka všetkých žiakov, nielen tých, ktorí zmenili školu.
Typické je práve porovnávanie so spolužiakmi. „Dnes som mala napríklad klientku, ktorá v dobrom závidela svojim spolužiakom, že si dajú desiatu a vôbec nad tým nerozmýšľajú alebo si pridajú na obed. Ona si to vôbec nevie predstaviť. V liečbe už je vo fáze, keď si desiatu dá, ale v hlave jej to stále šrotuje. Prichádzajú výčitky a myšlienky, či si nemala dať menej. Potom príde obed a niekedy nevie dojesť ani jednu porciu, pretože je to pre ňu veľmi náročné. Zároveň to chce dokázať, pretože jej zdravá časť je už silnejšia ako tá anorektická,“ opisuje Šteinecker.
Veľmi si preto všíma svojich spolužiakov a porovnáva sa s nimi, a to aj v téme jedla, aj v tom, ako vyzerajú. Učiteľ podľa Šteinecker vo všeobecnosti nemá kapacitu kontrolovať, kto čo zjedol, najmä pri starších deťoch. Nemôže sledovať, či každý dojedol desiatu alebo všetko na obed.
Dôležitejšie je podľa nej hovoriť o tom, či je človek v poriadku. Nemusíme sa hneď pýtať, či dieťa schudlo alebo pribralo. Môžeme hovoriť o jeho emóciách.
