Nový Kongres Európy musí prekročiť politické tabu
Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová v najnovšom prejave o stave Únie pripomenula Kongres Európy z roku 1948. Politickí lídri, intelektuáli a predstavitelia občianskej spoločnosti sa vtedy zišli, aby diskutovali o tom, ako môže kontinent zdevastovaný vojnou vybudovať mierovú budúcnosť. Podľa tohto vzoru chce von der Leyenová na budúci rok zvolať nový Kongres Európy pri príležitosti 70. výročia Rímskych zmlúv.
Myšlienka zhromaždiť „najbrilantnejšie mozgy” Európy určite stojí za pokus. Európa však nepotrebuje ďalšiu veľkolepú víziu, ale konkrétny plán, ako zvládnuť éru zásadných otrasov.
Vrátila sa vojna a mocenská politika, ekonomická vzájomná závislosť sa čoraz častejšie využíva ako zbraň, multilateralizmus je pod silným tlakom a technologické inovácie menia ekonomiky a spoločnosti na celom svete. Liberálna demokracia a európska integrácia čelia rastúcemu tlaku neliberálnych síl a rozširovanie Únie je čoraz zložitejšie a naliehavejšie.
Európski myslitelia už vypracovali množstvo analýz a správ o budúcnosti Európy. Európska únia a jej členské štáty však majú dlhodobý problém uskutočniť konkrétne reformy. Hlavným cieľom navrhovaného Kongresu by preto malo byť vypracovať realistické a uskutočniteľné návrhy.
Kongres musí vysvetliť nielen to, čím by sa Európa mala stať, ale aj to, ako ju urobiť prispôsobivejšou a odolnejšou voči krízam. Znamená to zaoberať sa aj ťažkými otázkami, ktorým sa Európania už dlho vyhýbajú.
Aký politický rámec potrebujeme, aby sme dokázali brániť svoje záujmy v neistom a nepriateľskom prostredí? Ako ďaleko by mala európska integrácia zájsť a v ktorých oblastiach musia Európania spoločne uplatňovať väčšiu suverenitu? Ako má väčšia a rozmanitejšia Únia prijímať rozhodnutia a financovať spoločné priority? Ako možno posilniť demokratickú legitimitu?
Prvou prioritou by malo byť dať Kongresu široký mandát: pomenovať strategické možnosti, vypracovať návrhy a ukázať, ako možno uskutočniť ambiciózne reformy. Účastníci by mali mať slobodu uvažovať aj za hranicami existujúcich politických červených čiar.
Po druhé, Kongres potrebuje silné a nezávislé vedenie. Celý proces by mala viesť významná európska osobnosť s politickou autoritou, intelektuálnou nezávislosťou a hlbokým porozumením európskej integrácii. Mala by stáť na čele malej nezávislej „skupiny múdrych”, ktorej úlohou by bolo pripraviť pôdu pre rokovania Kongresu.
Po tretie, účasť na Kongrese sa musí rozšíriť za hranice obvyklých kruhov. Mladí ľudia a občianske organizácie by mali dostať výraznejší hlas a Kongres by mal nadviazať na prácu občanov zapojených do Konferencie o budúcnosti Európy. Mal by tiež zapojiť účastníkov z krajín, ktoré sa usilujú o členstvo.
Kongres by mal byť pevne oddaný európskej integrácii a základným liberálnodemokratickým hodnotám Únie, no zároveň otvorený prehodnoteniu jej dnešného usporiadania. Byť dnes proeurópsky znamená byť pripravený reformovať Európu, keď si to okolnosti vyžadujú.
Kongres sa musí vyhnúť osudu predchádzajúcich európskych pokusov o hľadanie odpovedí na otázku vlastnej budúcnosti. Musí priniesť nielen nové myšlienky, ale aj dôveryhodnú cestu od odporúčaní k politickým rozhodnutiam a ich uskutočneniu. Práve dôraz na tento posledný krok bol jedným z dôvodov úspechu pôvodného Kongresu Európy. Jeho myšlienky sa stali základom budovania reálnych inštitúcií.
Európa nepotrebuje ďalšiu správu, ktorá skončí v zásuvke. Potrebuje politickú odvahu nanovo premyslieť fungovanie európskej spolupráce a politickú vôľu preniesť tieto úvahy do konkrétnych rozhodnutí. Ak to proeurópske sily myslia s obnovou európskeho projektu vážne, nový Kongres musí byť od začiatku koncipovaný tak, aby sa jeho odporúčania napokon aj uskutočnili.
