Smrť kata zo Srebrenice ako varovanie pre Európu: Mladí Srbi uctievajú vojnového zločinca
Serbský generál Ratko Mladić zomrel vo väzení v Haagu, kde si odpykával doživotný trest za vojnové zločiny spáchané ako veliteľ jednotiek bosnianskych Srbov. Jeho meno sa spája s obliehaním Sarajeva a s masakrom tisícov bosnianskych moslimov v Srebrenici.
Oficiálny štátny pohreb Mladić nemal, rozlúčka však niesla všetky atribúty vrátane čestných sáv. Na pohrebe chýbal prezident Srbska Aleksandar Vučić, ktorý bol v čase, keď Mladić velil vraždeniu, členom nacionalistickej Srbskej radikálnej strany podporujúcej srbské jednotky vykonávajúce etnické čistky. Neskôr sa stal ministrom informácií za vlády juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševića.
V Srbsku, na rozdiel od iných balkánskych krajín zasiahnutých vojnami, nebola ani nie je verejná diskusia, ktorá by viedla k sebareflexii a uznaniu, že srbskí predstavitelia páchali vojnové zločiny. Pozoruhodný je preto vzťah najmladšej generácie, ktorá vojnu nezažila.
Podľa prieskumu Iniciatívy mladých za ľudské práva v Srbsku z roku 2023 je pre sedemdesiatsedem percent mladých Srbov Ratko Mladić známou ikonou, no len dvadsať percent vie, že ho odsúdili za masaker v Srebrenici. Šesťdesiat percent nedokáže uviesť, za aké zločiny bol odsúdený, a tretina ho nepovažuje za vojnového zločinca.
Ako uvádza server 021.rs, kľúčovým zdrojom informácií o vojnách v 90. rokoch sú pre mladých ľudí rodičia a širšia rodina. Na druhom mieste sú sociálne siete, zatiaľ čo v škole sa z dejepisu dozvedia len málo. Deti tak získavajú menej faktov a viac emócií spojených s tým, ako toto obdobie prežívali ich rodičia.
Pre Srbov bol rozpad Juhoslávie traumatizujúcou udalosťou. Mali pocit, že sa proti nim svet sprisahal za pomoci Chorvátov, Bosniakov a Albáncov. Odmietali vidieť krachujúci socialistický režim, ktorý na prelome 80. a 90. rokov hľadal záchranu vo vyhrotenom nacionalizme.
Mladića tak oslavovali ako vojnového hrdinu, ktorý sa v Bosne postavil na čelo armády priamo podporovanej Belehradom a nepriamo Ruskom. Keďže historická reflexia a priznanie viny po vzore povojnového Nemecka v Srbsku nenastali a nepodarilo sa vybudovať silné inštitúcie demokratického štátu, môže byť Mladić hrdinom aj v očiach najmladších Srbov. Rodičia im odovzdali svoj obraz toho, kto bol ochrancom a komu vtedy verili.
Keď rodinnú pamäť nedoplní škola a vecná verejná diskusia, ľudia veria selektívnemu národnému príbehu, ktorý je v prípade Srbska silný v opise vlastného utrpenia a slabý v uznaní utrpenia druhých.
Problém so selektívnym vnímaním historického príbehu majú aj demokratické štáty, ako ukazuje silná politická podpora krajne pravicovej Alternatívy pre Nemecko (AfD), ktorá sa zatiaľ nepriamo a opatrne hlási k dedičstvu nacizmu Tretej ríše. Svojich démonov z minulosti má celá Európa a vyzerá to tak, že sa ich ani dnes nebojí vyvolávať.
