Temnú minulosť Novák pozná dnes len málokto. Z tábora hrôzy poslali na smrť tisíce ľudí
Tento rok uplynulo 85 rokov od prijatia takzvaného židovského kódexu. Platný bol od 9. septembra 1941. Rozsiahle, približne 40-stranové nariadenie obsahovalo 269 paragrafov, ktoré taxatívne vymedzovali, akým spôsobom budú Židia obmedzovaní od majetkovej až po fyzickú existenciu.
Horná Nitra si zároveň pripomína aj výročie začiatku výstavby najväčšieho slovenského koncentračného a pracovného tábora, ktorý stál na území dnešných Novák. Bol miestom, kde našlo nútený dočasný domov množstvo Židov z regiónu, ale aj z iných miest Slovenska. Odhaduje sa, že štyri- až päťtisíc z nich bolo deportovaných do koncentračných táborov v Poľsku. V Prievidzi si tieto udalosti pripomenuli prednáškou súkromného bádateľa Erika Kližana, ktorý priblížil osudy miestnych obetí holokaustu.
Pripravili ich o majetok aj dôstojnosť
Židovská komunita v Prievidzi mala v roku 1941 štyristo členov. Išlo o ľudí z mesta, ale aj vysídlencov napríklad z Handlovej či iných obcí, odkiaľ museli podľa vtedajších nariadení odísť. Nemohli totiž bývať tam, kde žilo väčšinové nemecké obyvateľstvo. Utiahli sa do Prievidze, kde čakali na svoj ďalší osud. Dnes už vieme, že približne 300 z nich holokaust neprežilo.
Po vzore Nemecka sa vládna moc prvej Slovenskej republiky snažila odstrániť Židov a židovstvo zo spoločnosti. Vtedajším parlamentom prijímaná legislatíva ich obmedzovala vo výkone základných ľudských a občianskych práv.
„V roku 1941 vláda prijala nariadenie o právnom postavení Židov, ktoré do histórie vstúpilo ako takzvaný Židovský kódex. Prinášal nezmyselné až absurdné príkazy a obmedzenia, ktorých spoločným menovateľom bolo zosmiešnenie, poníženie, okradnutie a fyzické odstránenie Židov zo spoločnosti,“ priblížil Erik Kližan.
Mnohé z týchto nariadení sú známe dodnes. Medzi nimi povinnosť nosiť označenie žltou Dávidovou hviezdou, ktorej porušenie sa trestalo pokutou od sto do desaťtisíc vtedajších korún alebo väzením od jedného do pätnástich dní. Židia boli zbavení volebného práva a nesmeli pracovať vo verejnej sfére či v službách štátu, napríklad ako znalci, sudcovia, notári, advokáti, inžinieri, lekári či lekárnici. Nesmeli vlastniť zbrane, loviť ryby, viesť motorové vozidlá, jazdiť na bicykli a cestovať verejnou dopravou.
Úradom pod hrozbou pokuty museli odovzdať rôzne predmety, umelecké diela či cennosti. Nesmeli nadobúdať nehnuteľnosti a mali obmedzené právo disponovať vlastnou finančnou hotovosťou. Rovnako mali regulovaný prístup do obchodov, na trhy či verejné priestranstvá. Nemohli organizovať verejné zhromaždenia, vydávať noviny a žiaci boli vylúčení zo všetkých typov škôl s výnimkou židovských základných škôl.
Na správu ich podnikov, firiem a živností a neskôr aj obydlí boli určení arizátori. Židov tým štát prakticky pripravil o akýkoľvek majetok. Postupne boli vyradení z bežného života, prišli o svoje živobytie aj bývanie a stali sa pre spoločnosť príťažou. Mali byť preto presídlení do židovských táborov, v ktorých mali pôvodne bývať a pracovať, a tým si zarobiť na svoju ďalšiu existenciu.
