O jazykovej abstinencii politikov
V súčasnom politickom diskurze sa čoraz častejšie objavuje otázka, ako ovplyvňuje jazykové vyjadrenie a terminológia našich zástupcov verejného života naše chápanie ich konania a postoja. V tomto kontexte by sme mohli diskutovať o tom, či vláda na čele so svojimi predstaviteľmi neurčuje určité jazykové normy, ktoré by mohli obohatiť alebo naopak ochudobniť naše výrazy a slovník.
Poslanci a členovia vlády sa často nevyhnú dvojtvárnym praktikám, ktoré nielenže zamieňajú realitu, ale aj vytvárajú zložitú situáciu pre ich voličov. Prvá figúra tejto dvojtvárnosti sa prejavuje vo forme vyhrážok a extrémneho jazyka, kedy sa v súvislosti s kritikou snažia demonštrovať svoju moc. Nielenže to vedie k narastajúcemu napätiu medzi politickými elitami a verejnosťou, ale môže to spôsobiť aj pocit bezmocnosti, keď sa voliči cítia byť donútení voliť medzi zbabelými tvrdeniami a agresívnymi vyhláseniami.
Zatiaľ čo v prípade kritiky môže mať verejnosť jasný názor na to, ako by sa jednotlivci mali správať, situácia sa zásadne zmení vo chvíli, keď niekto voči ich praktikám uplatní právne kroky. V takomto momente začína hra, v ktorej obvinení sa snažia zo seba zosunúť zodpovednosť, ako keby sa snažili vyhnúť vlastným slovám, ktoré predtým vyslovili. Je alarmujúce, keď zrazu politici a ich priaznivci sľubujú, že nemajú nič spoločné s vecami, ktoré ich predtým stvrdili alebo na ktorých sa podieľali. Tento dokonalý paradox vyústi do zhoršovania verejného diskurzu a podkopáva poveru politických lídrov.
Prípad Michala Bartka, popredného člena sociálnej demokracie, je toho dôkazom. Na jednej strane obviňuje súperov, že sú skompromitovaní a že si vyberajú sudcov „ako z katalógu“, no keď sa dostane pred súd, začne sa brániť neudržateľným argumentom. Tento príbeh, znázorňujúci časté úhybné manévre, sa stáva čoraz bežnejším aj v iných sférach, čo potvrdzuje, že politická étika a jazyk sa žiaľ čoraz viac vzďaľujú etickým štandardom.
Jazyk, ktorý sa v politickej diskusii používa, by mal byť nástrojom, ktorý posilňuje transparentnosť a zodpovednosť. Avšak skutočnosť, že musíme vyhľadávať nové slová a uspôsobenia, aby sme vystihli toto dvojtvárne správanie, naznačuje, že niektoré strany stratili kompas rozumného a otvoreného dialogu. Akú cenu zaplatíme za takúto kultúru prehlbujúceho sa rozporu?
