Príbeh Zuzany Gindl-Tatárové: Transformácia slovenského filmového prostredia
Zuzana Gindl-Tatárová, významná postava slovenskej kinematografie, prešla pestrou cestou plnou skúšok a výziev, ktoré formovali jej prístup k filmu a vzdelávaniu mladých filmárov. Počas svojej kariéry, ktorá sa začala na kultovom mieste slovenskej kinematografie, na Kolibe, sa jej podarilo prežiť v nezvyčajných podmienkach, ktoré často oslabovali jej kolegov. Jej odhodlanie a vôľa prežiť bez ústupkov ju odlišovali v prostredí, kde sa manipulácia a intrigy stávali každodennou realitou.
Gindl-Tatárová vyrástla v prostredí, kde bola silne ovplyvnená nedôstojným správaním českých kolegov a necitlivosťou, ktorá vzbudzovala obavy o budúcnosť slovenského filmu. V nedávnom rozhovore uviedla, že aj napriek zložitosti situácie, ktorú zažila, si národné filmárske prostredie ,ktoré pestuje malosť, vytvára isté pohodlie, a niektorí filmári sa zdajú byť spokojní žiť v týchto obmedzujúcich podmienkach až do konca svojho profesionálneho života.
Po revolúcii a následnom návrate do školských lavíc sa Gindl-Tatárová pustila do budovania hodnotného vzdelávacieho programu. Na svojich hodinách sa snažila študentov naučiť kriticky myslieť, držať sa hodnotových princípov a nezhubnúť sa v povrchnosti. Očakávala, že mladí filmári sa budú zaujímať o svet a zároveň sa budú snažiť o hlboké umelecké porozumenie, či už prostredníctvom európskej kinematografie alebo komerčného Hollywoodu.
Tento týždeň, pri príležitosti udelenia ceny Slnko v sieti za celoživotný prínos slovenskému filmu, Gindl-Tatárová prejavila svoj záujem o to, kto získal ocenenie. Otvorene však vyjadrila svoje sklamanie, že film, ktorý považuje za jeden z najpresnejších a najúprimnejších výpovedí o slovenskej realite, nebol zaradený medzi nominované diela.
Nový pohľad na filmovú kultúru
V rozhovore sa dotkla otázky, prečo sú mnohí renomovaní režiséri ochotní spolupracovať s ňou. Gindl-Tatárová objasnila, že si vždy zakladala na tom, aby nešla na ruku mocným. Takto sa jej podarilo mnohých režisérov nadchnúť pre svoj pohľad a víziu. Zároveň si uvedomuje, že filmárske prostredie je plné koketérie a vychvaľovania sa, čo ju často zmiatlo počas kariéry. Spomenula aj časy, keď filmári boli považovaní za celebrity a ako to formovalo ich interakcie s novými tvárami ako bola ona.
Počas svojho pôsobenia na Kolibe, sa Gindl-Tatárová stala dramaturgickou oponentkou svojim kolegom a zdieľala svoje názory na rôzne scenáre, vrátane jedného, ktorý bol pre ňu dokladom nerovnováhy v zachytávaní skutočnosti. Zápasila so situáciou, v ktorej jej kolegovia za ňou stáli iba do momentu, keď vyjadrela svoj názor. Rýchlo si uvedomila, že skutočné aliancie sú skôr výnimkou než pravidlom.
Osobný rozvoj a odbornosť
I keď sa na začiatku cítila len ako elévka, jej ambície a schopnosti ju vyhnali na svetlo reflektorov. Cení si pomoc, ktorú jej poskytoval Rudo Sloboda, s ktorým udržovala priateľský vzťah až do jeho smrti. Gindl-Tatárová sa snažila posunúť slovenskú kinematografiu vpred bez ohýbania chrbtice, čo sa odrazilo v jej profesionálnych rozhodnutiach. Podľa nej je vitalita a autenticita v umení nevyhnutná na to, aby sa film mohol uchopiť súčasnej kulture.
Na záver svojej úvah Gindl-Tatárová konštatuje, že dokázala vybudovať svoj priestor v malej, ale často intrigami presýtenej filmovej komunite. Možno je to presne ten dôvod, prečo mnohí výrobcovia a režiséri hľadali a stále hľadajú jej poradenstvo v ich kreatívnych projektoch. Slovenská kinematografia, bez ohľadu na výzvy, ktoré ju obklopujú, môže nájsť silu v rozvoji mladých talentov a vo hľadaní pravdy v skutočnosti. Gindl-Tatárová je jednoznačne jednou z tých, ktorí prispievajú k tejto transformácii.
